Deň, keď sa more sfarbilo krvou — 17. marca v histórii

# Deň, keď sa more sfarbilo krvou — 17. marca v histórii

Sedemnásty marec nie je dátum, ktorý by sa zapísal do pamäti národov jediným veľkým okamihem. Je to skôr mozaika — námorné bitky, potápajúce sa lode, pustynné prepady, narodenia priekopníkov a úmrtia generálov. Každá z týchto udalostí však zanechala stopu, ktorú stojí za to sledovať.

Pruská odvaha v Severnom mori (1864)

V roku 1864 zúrila druhá šlezvická vojna a Dánsko sa pokúšalo udusiť Prusko námornou blokádou. Eduard von Jachmann, skúsený námorný dôstojník, ktorý svoju kariéru začínal ešte v obchodnom námorníctve v 40. rokoch 19. storočia, dostal rozkaz situáciu zmeniť. Na čele pruského námorného zoskupenia viedol 17. marca útok proti dánskej blokáde.

Jachmann nebol nováčik. Za sebou mal velenie korvety SMS Amazone, službu na fregáte Thetis počas Eulenburgovej expedície do východnej Ázie a ďalšie veliteľské posty naprieč päťdesiatymi a šesťdesiatymi rokmi. Z tejto akcie sa napokon stal prvým viceadmirálom pruského námorníctva. Jeho životná dráha — od obchodnej lode po admirálsky mostík — ilustruje, ako si Prusko budovalo námornú moc prakticky od nuly, krok za krokom, muž za mužom.

Tragédia v Gibraltárskom zálive (1891)

O necelé tri desaťročia neskôr, 17. marca 1891, sa Gibraltársky záliv stal dejiskom jednej z najhorších námorných katastrof viktoriánskej éry. Transatlantický parník SS Utopia, postavený v roku 1874 v glasgowských lodeniciach Robert Duncan & Co, sa nešťastnou náhodou zrazil s britskou bitevnou loďou HMS Anson.

Utopia mala za sebou dlhú históriu. Takmer dve desaťročia premávala na linkách z Glasgowa do New Yorku, z Glasgowa do Bombaja a z Londýna do New Yorku. Po roku 1882 sa jej hlavnou úlohou stala preprava talianskych emigrantov do Spojených štátov. Práve s touto ľudskou náložou na palube sa v ten osudný marcový deň potopila. Loď klesla ku dnu a vzala so sebou stovky životov.

Katastrofa odhalila krehkosť transatlantickej emigračnej prepravy — lode preplnené ľuďmi, ktorí opúšťali starý kontinent s nádejou na lepší život, sa stávali plávajúcimi rakvami vždy, keď zlyhala čo i len jedna poistka bezpečnosti.

Pomník obliehania Bostonu (1902)

Na americkom kontinente sa 17. marca 1902 odhaľoval pomník na Dorchester Heights — pamätník obliehania Bostonu počas americkej vojny za nezávislosť. Obliehanie bolo úvodnou fázou celého konfliktu. Americká vlastenecká milícia pod velením čerstvo vymenovaného veliteľa Kontinentálnej armády Georgea Washingtona zablokovala britskú posádku v Bostone a znemožnila jej pohyb po súši.

Obe strany čelili vážnym problémom so zásobovaním, výzbrojou aj personálom. Briti boli odkázaní výlučne na zásobovanie po mori. Pomník na Dorchester Heights mal pripomínať práve tento kľúčový moment — keď sa z roztrúsených milícií začala rodiť armáda a z koloniálnej vzbury organizovaná revolúcia.

Záchrana v púšti Bir Hakeim (1917)

Prvá svetová vojna priniesla 17. marca 1917 epizódu, ktorá by sa hodila skôr do dobrodružného románu ako do vojenských análov. Hugh Grosvenor, 2. vojvoda z Westminsteru, britský veľkostatkár a aristokrat, viedol ozbrojený oddiel hlboko do púšte k Bir Hakeimu. Cieľ bol jasný: oslobodiť 92 vojnových zajatcov. Akcia sa podarila — zajatci boli vyslobodení a nepriateľskí vojaci zabití.

Vojvodov neskorší život vrhal na túto hrdinskú epizódu dlhý tieň. Grosvenor sa stal známym sympatizantom nacistickej ideológie a jeho meno sa v spoločenských kruhoch spájalo aj s aférou s francúzskou módnou návrhárkou Coco Chanel. Dejiny sú však zriedka čiernobiele — ten istý muž, ktorý v roku 1917 riskoval život pre záchranu desiatkov vojakov, sa o dve desaťročia neskôr nechal zlákať najtemnejšou ideológiou 20. storočia.

Narodení: priekopníci divočiny a vedy

Sedemnásty marec dal svetu dvoch mužov, ktorých životy by sa na prvý pohľad nedali porovnávať — no oboch spájala schopnosť prekračovať hranice.

Jim Bridger (1804–1881) sa narodil do sveta, ktorý ešte nepoznal mapy amerického Západu — a veľkú časť tých máp sám pomohol nakresliť. Traper, obchodník s kožušinami, armádny zvед a sprievodca divočinou, známy v neskorších rokoch pod prezývkou „Old Gabe", patril medzi legendárnych horských mužov prvej polovice 19. storočia. Pochádzal z virgínskej rodiny Bridgerovcov, anglických osadníkov, ktorí prišli do Severnej Ameriky ešte v ranom koloniálnom období. Z tohto koloniálneho dedičstva sa Bridger vydal presne opačným smerom — preč od civilizácie, do nezmapovaných území.

Norbert Rillieux (1806–1894), narodený len o dva roky neskôr, bol louisianský kreol, afroamerický vynálezca a jeden z najranejších chemických inžinierov v dejinách. Jeho priekopnícky vynález — viacstupňový odparovač — zásadne zmenil cukrovarnícky priemysel. Rillieux, ktorý vyrastal vo frankofónnom kreolskom prostredí, bol bratrancom maliara Edgara Degasa. Kým Bridger otváral geografické hranice, Rillieux posúval hranice technológie a dokazoval, že talent nepozná farbu pleti.

Úmrtie: maršal, ktorý bránil lepšie ako útočil (1830)

Na 17. marca 1830 zomrel Laurent de Gouvion Saint-Cyr, francúzsky generál, politik a maršal Impéria. Hodnosť maršala mu udelil sám Napoleon v roku 1812 — a nerobil to z láskavosti. Bonaparte považoval Saint-Cyra za svojho najlepšieho generála v obrannej vojne. V ére, ktorá oslavovala útočnú agresivitu a rozhodujúce bitky, to bol neobvyklý, no nesmierne cenný talent.

Saint-Cyr prešiel revolučnými aj napoleonskými vojnami, pôsobil aj ako politik. Narodil sa v roku 1764, teda ešte za ancien régime, a dožil sa pádu Napoleona aj obnovy monarchie. Jeho život bol oblúkom celej jednej epochy — od predrevolucionárskeho Francúzska po ponapoleonskú Európu.

Sedemnásty marec. Deň námorných zrážok, púštnych záchranných misií, pomníkov revolúcií a ľudí, ktorí prekračovali hranice — geografické, vedecké aj spoločenské. Žiadna z týchto udalostí nedominuje sama osebe. Ale spolu vytvárajú obraz dňa, v ktorom sa dejiny odohrávali na mori, v púšti, v laboratóriu aj na bojovom poli.