# Čo keby Napoleon neabdikoval vo Fontainebleau?
Jedenásteho apríla 1814 podpísal Napoleon Bonaparte zmluvu z Fontainebleau. Šiesta koalícia zvíťazila, cisár sa vzdal trónu a odišiel do vyhnanstva na Elbu. Európa si vydýchla. Ale čo keby sa to nestalo? Čo keby Napoleon zmluvu odmietol, postavil sa spojencom a pokúsil sa bojovať ďalej?
Krátkodobé dôsledky: Paríž v ohni
Na jar 1814 bola situácia Francúzska zúfalá. Spojenecké armády — ruská, pruská, rakúska a ďalšie — už stáli v Paríži. Napoleonova Grande Armée bola vykrvácaná po katastrofálnom ruskom ťažení a po sérii porážok v nemeckých krajinách. Odmietnutie abdikácie by však nezmenilo vojenskú realitu. Zmenilo by politickú.
Napoleon bol majster improvizácie. Aj s oslabenou armádou dokázal v kampani roku 1814 viackrát poraziť početnejšieho nepriateľa. Keby odmietol podpísať zmluvu, pravdepodobne by sa pokúsil stiahnuť na juh Francúzska, zhromaždiť zvyšky lojálnych jednotiek a viesť partizánsku vojnu. Paríž by sa stal rukojemníkom — spojenci by museli rozhodnúť, či ho budú držať, alebo vytiahnu za Napoleonom.
Výsledok? Francúzsko by sa zmenilo na bojisko. Kým zmluva z Fontainebleau umožnila pomerne pokojný prechod moci k Bourbonom, odmietnutie by prinieslo ďalšie mesiace krviprelievania. Francúzske mestá a dediny, ktoré vojnu v roku 1814 prežili relatívne nepoškodené, by čelili rabovaniu a ničeniu. Civilné obete by sa počítali v desiatkach tisíc.
Spojenci by navyše stratili trpezlivosť. Cár Alexander I. a pruský kráľ Fridrich Viliam III. by mohli pristúpiť k oveľa tvrdším podmienkam — rozdeleniu Francúzska na okupačné zóny, masívnym reparáciám, možno dokonca k trvalému odtrhnutiu Alsaska a Lotrinska už v roku 1814, nie až po roku 1871.
Strednodobé dôsledky: iná Európa, iná rovnováha
Viedenský kongres, ktorý v roku 1815 prekrojil mapu Európy, by vyzeral dramaticky odlišne. Zmluva z Fontainebleau bola v istom zmysle veľkorysá — Napoleon dostal Elbu, jeho manželka Marie Louisa dostala vojvodstvá v Taliansku, Francúzsko si udržalo hranice z roku 1792. Keby Napoleon bojoval ďalej a nakoniec prehral — čo bolo prakticky nevyhnutné — táto veľkorysosť by sa vyparila.
Francúzsko by bolo na Viedenskom kongrese nie partnerom, ale porazeným štátom bez akejkoľvek vyjednávacej pozície. Talleyrand, geniálny francúzsky diplomat, by nemal priestor na svoju legendárnu hru — rozdeľovanie víťazov a zabezpečovanie francúzskych záujmov. Výsledkom by bola Európa, v ktorej Francúzsko hrá druhé husle ešte výraznejšie a ešte dlhšie.
A čo Napoleon sám? Bez Elby by nebolo Sto dní. Nebolo by Waterloo. Nebolo by Svätej Heleny. Napoleon by s najväčšou pravdepodobnosťou padol v boji, alebo by bol zajatý a internovaný za oveľa prísnejších podmienok — možno v niektorej ruskej pevnosti na Sibíri, nie na atlantickom ostrove.
Paradoxne, práve jeho abdikácia mu umožnila pokus o návrat v roku 1815. Zmluva z Fontainebleau tak nebola len koncom jednej kapitoly — bola aj predpokladom pre poslednú, dramatickú kapitolu napoleonskej ságy. Bez nej by dejiny stratili jednu zo svojich najslávnejších epizód, ale Francúzsko by možno stratilo oveľa viac.