Republika: slovo, ktoré si ľudia doslova vzali do vlastných rúk

# Republika: slovo, ktoré si ľudia doslova vzali do vlastných rúk

Keď 18. apríla 1949 nadobudol účinnosť zákon Republic of Ireland Act, Írsko sa formálne označilo za republiku a vystúpilo z britského Commonwealthu. Jedno slovo v názve zákona nesie tisícročia politického myslenia.

Pôvod. Latinské rēs pūblica znamená doslova „vec verejná" — teda záležitosť, ktorá patrí všetkým, nie jednému vládcovi. Rēs je „vec, majetok, záležitosť", pūblica je ženský tvar prídavného mena pūblicus, odvodeného od populus — „ľud". Rímski autori, predovšetkým Cicero, používali tento výraz na odlíšenie správy obce od monarchie či tyranie. Cicerovo dielo De re publica (asi 54 pred n. l.) ukotvilo pojem v politickej filozofii na stáročia dopredu.

Vývoj. V stredovekej latinčine sa dvojslovné spojenie postupne zrástlo do jedného tvaru respublica. Románske jazyky ho prevzali — francúzština má république (doložené od 15. storočia), taliančina repubblica, španielčina república. Do slovenčiny slovo preniklo cez nemčinu a češtinu, pričom sa ustálil tvar republika s krátkymi samohláskami. V česko-slovenskom kontexte slovo nadobudlo politickú razanciu najmä po roku 1918, keď vznikla Československá republika.

Dnešné použitie. Slovo funguje v dvoch rovinách. V úzkom zmysle označuje štátne zriadenie, kde hlavu štátu volia — na rozdiel od monarchie. V širšom, takmer metaforickom zmysle vyjadruje princíp, že moc patrí občanom. Preto sa objavuje v spojeniach ako „banánová republika" (zdiskreditovaný štát) či „republika listov" (učenecká komunita renesancie).

Jazykový fakt. Slovenčina patrí medzi jazyky, kde sa pôvodné dvojslovné latinské spojenie celkom stiahlo do jedného slova a stratilo priehľadnú vnútornú motiváciu. Väčšina Slovákov dnes nevníma, že keď povie „republika", vlastne hovorí o „veci, ktorá patrí ľudu". Írsko si v roku 1949 tú vec vzalo späť — aj so slovom, ktoré to pomenovalo.